Kultúra: Lyrik inšpirovaný rómskou ľudovou slovesnosťou Dezider Banga osl
Publikované: Pondelok, 14.09. 2009 - 05:27:46
Téma: 917-921, 19. ročník, 1.8 - 31.8.2009
|
 Jeden z najvýznamnejších rómskych básnikov nedávno oslávil významné životné jubileum – 70 rokov. Poézia tohto básnika sa prihovára čitateľovi už takmer polstoročie predovšetkým svojimi typickými lyrickými farbistými veršami. Nevšedná zmyslovosť a prirodzená hudobnosť, to je to, čo sa vinie celou Bangovou lyrikou. Dezider Banga patrí k staršej generácii slovenských básnikov. Vo svojej tvorbe sa prezentoval ako básnik spontánneho lyrizmu, otvorene sa hlásiaci k inšpiračným zdrojom rómskej ľudovej slovesnosti.
Narodil sa 24. augusta 1939 v Hradišti pri Lučenci v rodine miestneho kováča. Na pedagogickej škole v Krupine nadobudol učiteľské vzdelanie, následne študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení vysokoškolských štúdií v rokoch 1963 – 69 pôsobil ako stredoškolský profesor na gymnáziu v Trebišove a v rokoch 1969 – 78 ako dramaturg Literárnej redakcie košického štúdia Slovenskej televízie.
Roku 1979 odišiel do Bratislavy a stal sa redaktorom a od roku 1986 šéfredaktorom spoločenského mesačníka Nová cesta, kde pôsobil až do zániku časopisu roku 1990. V súčasnosti je predsedom občianskeho združenia Romaňi kultura a šéfredaktorom spoločenského mesačníka Roma a detského časopisu Luluďi.
Prvé básne a rozprávky z rómskej ľudovej slovesnosti začal publikovať v prvej polovici šesťdesiatych rokov vo vtedajších časopisoch. Rozsiahlejším cyklom básní sa po prvý raz predstavil v generačnom zborníku mladej poézie Dúfam, že nevyrušujem, Eva (1963). V samostatnom básnickom debute Záružlie a lekno (1967) sa prezentoval ako básnik spontánneho lyrizmu, otvorene sa hlásiaci k inšpiračným zdrojom rómskej ľudovej slovesnosti.
Podobnú poetiku i tematické oblasti prezentoval aj v zbierkach Rozhovory s nocou a Modrá búrka (obe 1970). Po dlhšom časovom odstupe vydal básnickú zbierku Horiaca višňa (1983).
Výbery z poézie Dezidera Bangu vyšli pod názvami Magnólie zhasínajú (1989) a Lyrika (1992).
Dezider Banga je aj výrazným zberateľom a prekladateľom rómskej poézie a rómskych ľudových rozprávok. Výber z rómskej ľudovej poézie publikoval v zbierke Pieseň nad vetrom (1964) a výber z rómskych ľudových rozprávok v knihe pre deti Čierny vlas (1970) a v rozsiahlej antológii rómskych ľudových rozprávok Paramisa (1993). Zostavil a autorsky prispel aj do antológie rómskej poézie Verše z vrbiny (1993), ktorá obsahuje poéziu našich, ale aj zahraničných rómskych básnikov. Pre najmladších žiakov rómskeho pôvodu autorsky pripravil Rómsky šlabikár (1993) a učebnicu Maľovaná rómčina (1997).
Významnou súčasťou tvorby básnika Bangu je aj televízna tvorba pre deti a mládež. Napísal rozprávkové hry Epaš (1969), Čierny vlas, Tehliar a kráľ, Barborkin pavúk (všetky 1972), Dievča s ružami v šľapajach (1978) a seriály večerníčkov Buroviarko (1971), Rozprávky z dlane (1972), Slimáčik Bubienok (1977) a Rozprávky z lúky (1979).
V súčasnosti sa básnik venuje okrem písania podnikaniu v polygrafickom priemysle.
Text: Jožo T. Schön
Vinš
Pokojný spev srdca človeku,
národom medzi hranicami
kladiem taký hranol,
aby si vták halúzkou
krídla neporanil.
Lesom zelený organ,
záhradám vyšívané zástery,
deťom úsmev do rozprávky,
ako koník bude šantiť medzi nimi.
Vinšujem v tejto chvíli hojnosť človeku,
oblohe do klobúka rozkrútenú margarétu,
moriam hĺbky čisté so vzácnymi bylinami,
budú rieky po celý rok voňavé.
Vinšujem ústam bozky
a vážke lúku na pristátie,
a vetry, čo sa z diaľky priženú,
nech budú priaznivé,
na jar, v lete, v jeseni či zime.
Na všetky obdobia budúce
ako na prestreté stoly
kladiem vôľou človeka
kryštál lásky.
Namiesto kráľov korunujem prácu,
vinšujem oheň a železo kováčovi
a roľníkovi snubný prsteň zeme,
okolo prstov sa mu zázračne rozkrúti.
Vinšujem slávu myšlienke,
ona ako prameň vyviera z hlbín.
Je tichým hláskom, až napokon
šumí ako tisícročná hora
proti všetkému,
čo raní človeka
kdekoľvek
na tejto
okrúhlej
Zemi.
Cigáni majú dušu
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš si z neho vytiahnuť
sponu do vlasov,
biele tkaničky čistého snehu.
Plno sladkých koláčikov lúk
v prútenom košíku kraja.
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš v ňom nájsť
stromy v zimnom slnovrate,
mesiac, čo sa kúpe v zlate.
Cigáni majú dušu
ako kúzelnícky klobúk.
Môžeš z neho vytiahnuť
jablká a oblátky rána,
bieleho koníka,
čo prekračuje
vodopád tmy
a na číročírej ceste
ľuďom necháva
podkovy
pre šťastie.
Slnečný vánok
Vy ste deti slnka,
ja dieťa vetra.
Zhratal som sa s vami
na život a na smrť.
Vy ohnivká mojej vzácnej retiazky,
nosím vás často na šiji.
Moja pamäť je dúha,
ktorá ako fazuľa
rozkvitla v okienku
malého domčeka.
Okolo žili ľudia
v príbytkoch zo žltkastej hliny,
čistí a spravodliví.
Ó, dni môjho detstva!
Nasiakol som vôňou pŕhľavy
a divých slív.
Svet chudoby
podobný je vôni pažitky.
Tam, v malej chatrčke pod Délom,
nasiakol som láskou
navždy.
Starší brat pásaval v doline
dedinské husi.
Bral ma často so sebou.
Rástol tam vysokánsky satén
a ja dodnes žasnem
nad palácmi,
ktoré tam vyčaril.
Dni moje, vzácne retiazky!
Ó, zo slamky lastovičie hniezdo
z blata a chudoby!
Ale ja, dieťa vetra,
odletel som tam, kde iní neboli.
Dni moje, vzácne retiazky,
blízko našej chatrče
rástol černicový krík.
Len čo som si plod z neho
priložil k perám,
počul som nepočuteľné
a videl neviditeľné.
Videl som démonov
nalievať víno z luny
do červených kalichov.
Počul som plač detí,
plač od hladu,
chorôb a zimy.
Tomu plaču rozumie
iba ten,
čo horký list súcitu prežul.
Dni moje, vzácne retiazky,
za osadou odfukoval les,
Rómovia prikladali deťom
prsty na struny,
učili ich hľadať chodníky,
ktoré vedú do chrámu
porozumenia.
Kto so mnou nepil
černicové víno chudoby,
ťažko pochopí.
Nad hrabinou
zaznievali piesne...
Orie Janík orie
To Zárecké pole...
Slovenská pieseň
rómskeho primáša
od útleho detstva
srdce mi nadnáša.
Vyrastal som
medzi lopúchmi
a papradím.
Nadišla chvíľa,
keď vám vyzradím,
ako som korienkami
duše
píjal múdrosť
starých Rómov.
Dnes už splietajú klbko večnosti.
Ohnivká mojej retiazky,
cestou do školy,
okolo vrbín, okolo jelšín,
v ľanovom vrecúšku
nosieval som knihy,
svoju nádej.
Vtedy som ešte netušil,
že si sporím
medené peniažky z luny
na staré dni.
V domčeku nás bývalo dosť,
lúčka Pod hrádkom
bola priestranná.
Čítaval som tam
zopár rokov
svojich obľúbených básnikov.
Jesenin, Krasko, Rúfus, Lorca,
aj keď večer tráva
okolo mňa horkla,
sladli v mojej duši
strapce slávnych veršov.
Osirel domček pod horou.
Rodičia splynuli
so zemou na konci dediny,
ktorú celý život vrúcne
milovali.
Chodievam
za nimi
so slnečným vánkom
už len raz do roka.
Ó, moje retiazky!
Keď tak stojím
v piete pri vás,
uvedomujem si,
že ste ma naučili
rozoznávať
fialové blesky súvislostí.
Maličkú dúhu
z riečky
nosievam stále
pod košeľou.
Som pripravený
v každej chvíli
poslať vám poštou svetla
jej nádej,
ktorú isto raz
nájdem.
Len aby bol slnečný vánok
priaznivý.
Texty k foto:
- Básnik Dezider Banga
|
|
| |
| Hodnotenie článku | Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0
| |
|
