Z rodu muzikantov

„Do obce Cakov sa prisťahovala rodina môjho prastarého otca približne v roku 1880, keď opustili Uzovskú Panicu, čo je neďaleko Veľkého Blhu, kde žil ich rod,“ približuje nám históriu svojej rodiny. „Z Uzovskej Panice odišli moji prarodičia kvôli nepokojom majority. Spôsobila ich krádež nerómskej nevesty v deň jej svadby. Partnerstvo Róma s ne-Rómkou bolo vo vtedajších časoch neprípustné. Rodinu vyhnali a prijali ich až v obci Cakov. Bola to dedina chudobných sedliakov, kde si moji prarodičia postavili vedľa rieky chatrče,“ dopĺňa.

„Na územie dnešného Slovenska prišiel však môj rod už sto rokov predtým, koncom 18. storočia, keď sa odsťahovali zo Sedmohradska v Rumunsku. Po Rákocziho výbojoch tu nastali ťažké časy pre Rómov. Mimochodom, v Rákoczyho vojsku boli aj Rómovia – klarinetisti. Sila vtedajších armád spočívala aj v šikovnosti armádnych rómskych muzikantov, ktorí svojimi piesňami natoľko oduševňovali vojsko v boji, že nenachádzali premožiteľa,“ vstupuje hlbšie do histórie. „Pochádzam z rodiny rómskych muzikantov, ktorí sa po stáročia živili muzikou a nástroje si odovzdávali doslova z ruky do ruky.“

Priznávam, pocítil som tak trocha závisť – nie každý človek pozná históriu svojho rodu tak dokonale, čo je škoda... Ani ja nepatrím do tejto skupiny a tak z rozhovoru vznikol v istej chvíli monológ. Dôvod? Vedomosti Vojtecha Kökénya – Kotera, sú v oblasti histórie také rozsiahle, že stačí už len počúvať. Ale keď sme sa dostali až do čias príchodu nášho národa do ďalekej Indie a neskôr do Európy, monológ som musel prerušiť. Vrátili sme sa preto opäť do prítomnosti.

Umenie

RNĽ: Hudbu máte v rode. Aj vám učarovali hudobné nástroje?

Vojtech Kökény: Otec bol výborný cimbalista, hrával v kapele môjho deda, ale z piatich súrodencov sa hudbe venuje iba brat. Navštevoval hudobnú školu a hráva ako pouličný muzikant v štátoch západnej Európy so skupinou „swingerov“ – hrajú rómsky swing. Najmladšia sestra je administratívnou pracovníčkou, jeden brat je murár, druhý čašník a ja, najstarší, som dlhé roky pracoval ako robotník na stavbách.

RNĽ: Napriek tomu máte k umeniu veľmi blízko, najmä k výtvarnému. Vo voľnom čase maľujete. Aká bola vaša cesta k farbám, štetcom a plátnu?

– Veľmi jednoduchá. Asi som sa už taký narodil v našom šeregu, v rómskej osade Cakov, v miestnosti bez elektriny, pri svetle sviečky, kde mi na svet pomáhala jedna z mojich tiet. Kreatívnosť sa vo mne prejavovala už v detstve. Starý otec chcel mať zo mňa primáša, chcel, aby som pokračoval v jeho šľapajach. Povedal, že mám primášske prsty. Moju dráhu hudobníka však zvrátil jeden zážitok – veľmi živo sa pamätám, ako raz prišiel môj otec, cimbalista, domov zo svadby v dosť „iluminovanom“ stave. Ľudovo povedané – zmaľovaný. Keď mu mama chcela vyčistiť čierny oblek a siahla do bočného vrecka saka, či tam náhodou nie sú peniaze, s úžasom zistila, že vo vrecku má veľký kus torty, celkom pomliaždený. Sako bol zničené. Videl som ako mama plakala nad mojim otcom, ktorý ešte aj v polospánku pospevoval nejaké melódie. Vtedy s plačom povedala dedkovi, že nedopustí, aby z jej synov urobil takýchto muzikantov, ktorých by sedliaci ponižovali. Takto som sa nestal muzikantom. Moja mamička mala len tri triedy základnej školy, no od útleho detstva mi čítavala tie najkrajšie rozprávky od bratov Grimmovcov, Hansa Christiana Andersena, maďarské i slovenské ľudové rozprávky... V týchto knihách som po prvý raz objavil veľmi pekné obrázky. Páčili sa mi najmä tie od slovenského výtvarníka Ľudovíta Fullu. No najviac mama čítavala bibliu, z ktorej ma zaujal najmä Starý zákon – udivovali ma príbehy, krajiny, národy a ich kultúrne vzťahy. Takto sa mi už v ranom veku veľmi rozšíril obzor a fantázia. Chcel som vedieť viac o krajinách a národoch, o ktorých hovoril Starý zákon. A to ma aj viedlo k vyjadreniu mojich pocitov – začal som čmárať ceruzkou na papiere, ktoré som si trhal z vreca na múku a kreslil som príbehy a ľudí, o ktorých som počul – Mojžiša, faraóna, Abraháma... Všade som kreslil kone a na nich jazdcov, ktorí strieľajú z lukov a bojujú medzi sebou. Čerpal som hlavne z Knihy výjavov a povestí o etnogenéze a pôvode Húnov, starých Maďarov, a ich cesty z pravlasti na územie dnešného Maďarska.“

RNĽ: Talent však treba podchytiť...

– Môj záujem o čítanie a kreslenie si všimol môj prvý učiteľ Jozef Radoš, ktorý mi dal nádherné knihy o zemepise, dejinách. Tak som sa zoznámil aj s maliarmi z éry renesancie. Najviac ma zaujali Boticelli, Giotto, Leonardo da Vinci, Michelangelo... Tomuto učiteľovi vďačím za to, že si všimol môj talent – nielen výtvarný, ale aj vzťah k humanitným vedám.

RNĽ: Čo nájdeme na vašich kresbách a maľbách?

– Kreslenie bolo mojím koníčkom až do ôsmej triedy. Kreslil som na výkresy ceruzkou a potom som kresby vymaľoval vodovými farbami a zvýrazňoval tušom. Mojou obľúbenou témou boli kone, neskôr to bola ženská krása, ktorú som si neustále idealizoval podľa vlastných predstáv. Po presťahovaní do Rimavskej Soboty ma moja učiteľka klavíra predstavila výtvarníkovi Júliusovi Gálovi, ktorý vtedy pracoval pre Dom osvety, robil názornú agitáciu – plagáty. Bol som vtedy v 9. ročníku a tento výtvarník sa stal mojím majstrom. Okrem plagátov reštauroval staré obrazy a kreslil kópie slávnych obrazov. Pracoval v štýle realizmu, ku ktorému viedol aj mňa. Do jeho ateliéru som chodil asi 3 roky, mnohému ma naučil. Raz som namaľoval obraz Ježiša Krista a kým bol obraz ešte „mokrý“, ako sa hovorí, cítil som, že sa mi podaril. Vyjadril som v ňom svoje pocity, ako si predstavujem a doslova cítim Ježiša Krista. Tešil som sa, že môj majster ma pochváli, no on v ňom premazal miesta, ktoré boli podľa neho chybné. Vtedy som sa skoro rozplakal a povedal som mu, aby to už viac nerobil, lebo takýto obraz už nikdy viac nenamaľujem. Pokúsil sa mi vysvetliť, že Krista musím maľovať podľa určitých štandardov ranného stredoveku...

RNĽ: Kde môžeme vidieť vaše obrazy?

– Musím povedať, že som nebol plodným maliarom. Maľoval som len vtedy, keď som mal potrebu vyjadriť sa k téme, k pocitu, ktorý ma zaujal. Všetky moje obrazy som rozdal ľudom, ktorým sa páčili, a tak ani neviem, kde všade sú. Na vojne som obdaroval obrazmi kamarátov... Na montáži v Sovietskom zväze, po jednom z mojich divných snoch, som namaľoval obraz, ktorý som dokončil až na Slovensku v roku 1995. Venoval som ho prvému vedúcemu Katedry rómskej kultúry v Nitre PhDr. Karolovi Semanovi. Obraz predstavila aj STV v programe Romale (1995). Moje obrazy prezentovala na rôznych výstavách aj Kultúrno-výchovná organizácia ROMA GEMER. Obraz Veštkyňa (Cigánka v tráve) mal v kancelárii bývalý splnomocnenec vlády SR PhDr. Branislav Baláž, ktorý ho neskôr venoval holandskej delegácii. No jeden môj obraz by ste mohli vidieť ešte aj dnes – veľkometrážne seco – nástennú maľbu v kúpeľoch Číž. Vznikla v roku 1984 a dodnes je nepoškodená, akoby som ju namaľoval dnes. Inšpiroval ma francúzsky impresionista Pierre August Renoire, jeho obraz Kúpanie žien. Napokon spomeniem Združenie JEKHETANE – SPOLU a Danku Šilanovú, ktorá ma začlenila medzi rómskych výtvarníkov v projekte Rómska putovná galéria. Vznikli tu pekné výtvarné diela viacerých maliarov, ktoré dva roky kolovali po Slovensku. Mám v pláne maľovať ďalšie obrazy, ktoré sú už v mojej hlave hotové. Ich obsahom je moja večná téma – ženy a kone, ktoré najviac vystihujú moje životné vášne.

Lojálny k pravde

RNĽ: Umenie je len jednou etapou vášho života, i keď je súčasťou všetkých ostatných. Priznám sa, že mňa najviac zaujala vaša práca s ľuďmi. Pracovali ste v štátnej správe, no museli ste odísť pre údajnú „nelojálnosti“ k štátu. Opustiť takzvanú „istotu“ v zamestnaní chce odvahu, ktorú nemá každý človek.

– Od roku 1987 do roku 1993 som pracoval v Sovietskom zväze ako robotník. Po návrate na Slovensko som sa začal zaujímať o situáciu Rómov a postupne som sa dostával do pozície akéhosi lídra. Verejnosť ma začala takto vnímať, pretože som sa angažoval za práva Rómov. Od roku 1995 do februára 2005 som pracoval na Okresnom úrade v Rimavskej Sobote, na odbore sociálnych vecí, kde som mal na starosti rómsku komunitu. Vo februári 2005 som bol prepustený – oficiálne z dôvodu „neúspešnej“ skúšky, ktorou prechádzali štátni zamestnanci. Ja si ale myslím, že som bol prepustený pre moje aktivity, ktoré sa týkali obhajoby Rómov.

RNĽ: V čom ste neboli „lojálny“ k štátu?

– Skoro 10 rokov som bol štátnym zamestnancom a mohol som na peknej mäkkej stoličke sedieť až doteraz. Nemusel som v roku 2004 vyzývať Rómov vo Fiľakove a Rimavskej Sobote, aby vyjadrili protestnými zhromaždeniami v uliciach nesúhlas s „reformnými“ opatreniami vlády a vtedajšieho ministra Ľudovíta Kaníka. Keďže som bol štátnym zamestnancom, mojou povinnosťou mala byť poslušnosť, lojalita voči štátu a voči zákonom, ktoré vláda prijala. Ale to by bolo proti mojim zásadám a hodnotám, ktoré vyznávam. Som totiž lojálny k pravde. Túto životnú prioritu som dostal od svojej mamy, ktorá ma v tomto duchu vychovala.

RNĽ: Neľutujete, že ste kvôli Rómom prišli o prácu?

– Vôbec nie! Ja som rómsky chlapec, ľavičiar a veriaci človek. Keď som pracoval v Rusku, mal som zjavenie Ježiša Krista a dostal som určitý odkaz. Príliš som o tom nerozprával, ale je to tak. Tým odkazom je moje terajšie poslanie – pomoc ľuďom, ktorí to potrebujú.

RNĽ: O Rómoch, ktorí žijú na južnom Slovensku sa hovorí, že sa cítia byť viac Maďarmi ako Rómami. Je to naozaj tak?

– Keď som bol malý, neuvedomoval som si, že som Róm. V základnej školy sme sa učili po maďarsky, možno aj preto ma veľmi zaujímal pôvod Maďarov. Ale Rómovia na južnom Slovensku cítia svoju príslušnosť k Rómom, hoci faktom je, že s maďarskou menšinou prichádzame dennodenne do kontaktu, dokonca varíme jedlá, ktoré sú typicky maďarské. Vzájomné rodinné väzby sú však ojedinelé. Maďari nás vždy odmietali, pretože väčšinou sme boli chudobní . Sedliaci nedovolili svojim synom oženiť sa s Rómku práve kvôli chudobe. Tento vzťah pretrváva dodnes.

RNĽ: Je spolunažívanie Rómov a Maďarov na južnom Slovensku lepšie, ako napríklad Rómov a Slovákov na východnom Slovensku či inde?

– Je to mylná predstava. Osud Rómov a ich spolunažívanie s majoritou, alebo nerómskou maďarskou menšinou, je všade rovnaké – v Jarovniciach rovnako ako v Rimavskej Sobote . Je jedno, kde Róm žije, ak sa nepodieľa na správe veci verejných, je to zlé.

Nezávislý radikál v politike

Správa vecí verejných ide ruka v ruke s politikou. V posledných voľbách do vyšších územných celkov, v roku 2005, získal Vojtech Kökény ako nezávislý kandidát 1.053 hlasov. Je jedným zo štyroch rómskych lídrov, ktorí od svojich voličov získali najväčšiu dôveru. Tá však nestačila na presadenie sa v aktívnej politike. Bol členom Rómskej občianskej iniciatívy (ROI), z ktorej neskôr prestúpil do Rómskej inteligencie za spolunažívanie (RIS). Ani tam však nezotrval. Dôvodom jeho odchodov z politických zoskupené je jeho názorová nezávislosť, ktorá sa v istom momente premieta do názorového rozdielu so smerovaním strán. „V politike som radikálom, pretože svoj názor vyjadrujem verejne a nahlas,“ tvrdí.

RNĽ: V čom vidíte neúspech „rómskej politiky“?

– Ďakujem za otázku, pretože človek nemá vždy možnosť otvorene hovoriť o príčinách neúspechu našich politikov. Problém je podľa mňa v ľuďoch. Do rómskej politiky sa dostávajú ľudia, ktorí majú málo politických skúseností, alebo sú voči niekomu lojálni, čo znamená, že musia konať tak, ako im niekto prikáže. Ja som v tejto oblasti suverénny, teda nezávislý, a takým aj zostanem. Mám svoj názor a nemením ho každý mesiac. Príčinou neúspechu sú aj peniaze. V rómskych politických hnutiach chýbajú peniaze. Rómovia boli v politike úspešní len raz – v období po revolúcii, keď boli pod krídlami hnutia VPN (Verejnosť proti násiliu). Ale vývoj ľudstva ide vpred a som presvedčený, že pôjde dopredu aj v rómskom hnutí.

RNĽ: Ako teda postupovať?

– Problematika rómskej politiky je veľmi zložitá. V prvom rade musíme naučiť rómskeho voliča, ako voliť. Dôležitejšie je však presvedčiť ho, že má voliť a že má voliť práve rómskych lídrov. Vysvetliť, prečo sú rómski lídri a prečo by sa mal na nich rómsky volič spoľahnúť. Rómsky politik dosiaľ nedostal od rómskeho voliča šancu, teda nemohol ukázať ani výsledky. Šancu sme nedostali, ale kritiku od rómskych voličov áno. Rómsky volič by mal mať v sebe hrdosť a potrebu vyjadriť svoj názor, pretože Rómovia majú reálnu šancu dostať sa do parlamentu.

Texty k foto:

- Na otázku, do akej skupiny ľudí patrí, s úsmevom odpovedal: - Som len invalidný dôchodca.

- Kana phučľom le Bc. Vojtech Kökény, kaj les te thovav, asando phenďas: - Som ča pre invalidno penzija.

- Svoju lojálnosť k pravde naplno prejavil Vojtech Kökény organizovaním protestných zhromaždení Rómov vo Fiľakove a v Rimavskej Sobote. Foto: Fiľakovo 18. 2. 2004

- O svojom vzťahu k politike hovorí: - V politike som radikálom, pretože svoj názor vyjadrujem verejne a nahlas.

- Svoj názor vyjadruje aj vo svojej výtvarnej tvorbe – vpravo jeho olejomaľba: Skinhead, ktorý zmenil názor (2002).

- Bc. Vojtech Kökény: Andre politika som radikalos, vaš oda, hoj miro gindo phenav anglo savore u zorale hangoha. Peskri lojalita ki o čačipen pherdes sikhaďas o Vojtech Kökény kana organizinelas o protestna kidipena le Romengre andro Fiľakovo the Rimavsko Sobota.Foto: Fiľakovo 18.2.2004

- Vojtech Kökény vyskúšal vo svojej výtvarnej tvorbe rôzne techniky a materiály – od ceruzky cez vodové farby a tuš až po olejomaľbu. - Maľovanie je pre mňa únikom z reality, povznáša ma, obohacuje a posilňuje. Mám pocit, že nie som zbytočný, - vyznal sa. K výtvarnej tvorbe podnecuje mladých nadaných Rómov vo svojom okolí. Na fotoreprodukciách: Autoportrét (olej, 1988)

- Koník (pozvánka na putovnú výstavu, ceruzka, 2001)

- Posledný záchranca Rómov (olej, 2001).

- Vojtech Kökény:Vyšné Ružbachy / Leto 2001– výtvarná dielňa združenia JEKHETANE – SPOLU